Mons. ONDREJ SANDANUS
Narodený 26. novembra 1941 v Kamennej Porube, 3 bratia František, Ondrej, Augustín
Diakonát prijal 11. 6. 1968 Bratislava
Za kňaza bol vysvätený 23. 6. 1968 Bratislava
Pôsobiská kňazskej služby:
1968 – 1970 kaplán Pruské
1970 – 1971 kaplán Ilava ½ roka
1971 – 1974 kaplán Kysucké Nové Mesto, 3,5 roka
1974 – 1986 farský administrátor Skalité
1986 – 1990 farár Ochodnica
1990 – 2001 farský administrátor Krásno Nad Kysucou
1990 – 1997 dekan Dekanátu KNM
1997 menovaný za monsiňora, kaplána Svätého Otca
2001 – 2005 farár Makov
2005 – 2008 duchovný správca Charitného domu v Beckove
2008 - 2018 výpomocný duchovný a na odpočinku v KNM, 10 rokov
2018 Pápežské záslužné vyznamenanie Pro Ecclesia et Pontifice
(v preklade Pre Cirkev a pápeža) založil pápež Lev XIII. 17. júla 1888 pri príležitosti 50. výročia svojej
kňazskej vysviacky. Ocenenie je známe tiež pod názvom „Dekorácia cti". Pápež v súčasnosti udeľuje toto
vyznamenanie laikom a kňazom za význačnú službu Cirkvi a jej hlave.
2019 Cena mesta Kysucké Nové Mesto
od 25. 9. 2018 do 16. 1. 2021 – na odpočinku v kňazskom domove Promeritae Quieti sv.
Svorada v Nitre
Pri 50 výročí kňazstva sme vo farskom časopise Kysucké zvony uverejnili rozhovor s Mons. Ondrejom Sandanusom
Kňazstvo je Boží dar a tajomstvo. Je to vlastné a vždy originálne dobrodružstvo života s Kristom, ktorý sa priblížil tajomne k životu povolaného človeka a povedal mu: „Poď za mnou!“ Sv. Ján Mária Vianney hovorí: Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky... Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca.“
Mesiac jún je na Slovensku už tradične mesiacom, ktorý sa nesie v znamení kňazských vysviacok. V tomto roku si pripomína deň, kedy dal Bohu svoje áno aj Mons. Ondrej Sandanus. Pri tejto príležitosti mu redakcia KZ položila niekoľko otázok:
1. Pozrime sa bližšie k zrodu Vášho povolania. Kedy ste pocítili volanie ku kňazskému poslaniu a kto mal na Vaše smerovanie najväčší vplyv? Pamätáte si na okamih kedy to všetko začalo?
Vyrastal som v rodine, kde príklad viery mojich rodičov mal na mňa od malička veľký vplyv. Bola to predovšetkým viera a nábožnosť mojej mamy. Od malička nás viedla k Bohu. Večer sme spoločne kľačali a zopínali ruky k modlitbe. Rád som chodil do kostola. Od druhej triedy som začal pravidelne miništrovať. Cítil som sa tam dobre. Dosť hlboko na mňa zapôsobila aj primičná sv. omša kňaza Rudolfa Baráneka, ktorá sa konala v našej farnosti. Tak sa postupne vyvíjalo povolanie, ktoré mal Boh pre mňa pripravené. Na gymnáziu sa volanie ku kňazstvu ešte viac zintenzívnilo a preto som si podal prihlášku do seminára. Nebol som sám, pretože rovnakú túžbu pociťoval aj môj spolužiak Jožko Rojík, ktorého som spoznal počas týchto rokov štúdia. Nebol som však prijatý. Neskôr som sa dozvedel, že dôvodom môjho neprijatia bolo nedostatočné odvádzanie kontigentov -určitých povinných dávok štátu, ktoré vtedajší komunistický režim predpisoval. Nie vždy sa mojej rodine túto požiadavku darilo plniť na sto percent. Rok som potom pracoval v chemickej továrni. Na druhýkrát ma prijali. Zavážil aj posudok, ktorý napísali členovia Československého zväzu mládeže ako som sa dozvedel neskôr.
2. Pri kňazskej vysviacke zaznievajú aj slová: „... a naplň svoj život tajomstvom Pánovho kríža.“ Kňazský život je spätý s obetou i s krížom. Čo Vám prináša v kňazstve najväčšiu radosť a čo najväčšie starosti?
Najväčšiu radosť mám, keď vidím tých veriacich, žijem pre nich a oni ma chápu. Veľkú radosť mi robilo a stále prináša aj spoločné trávenie času s nimi. Spomínam si na jednotlivé farnosti Pruské, Skalité, Makov, Krásno nad Kysucou, Ochodnica... Ako som s nimi chodieval na výlety, futbal.. I napriek tomu, že bol komunizmus, pekne chodili do kostola, chlapci miništrovali. To ma napĺňalo radosťou. Vidíte, tú „úrodu“ svojej práce. Videli ste, že človek tam nie je nadarmo. Aj keď som už veľa rokov preč z tých farností tak si na mňa pamätajú. Najväčšie starosti mi robilo to, že počas totality zakazovali náboženstvo a robili nám problémy. Kontrolovali nás, vypočúvali. Každý mesiac chodil na faru tajomník. Spomínam si na prípad, keď som bol vypočúvaný a vyšetrovaný za to, že som šiel do Poľska kúpiť sväté obrázky pre deti. Tie mi potom zobrali a nevrátili. Vtedy muselo byť na všetko povolenie. Dokonca aj na nové skrine do kancelárie, ktoré som si chcel kúpiť. Toto boli tie najväčšie ťažkosti.
3. Ktoré roky kňazskej služby považujete za najkrajšie a ktoré boli najnáročnejšie?
Najkrajšie roky kňazskej služby boli keď som začínal. Spomínam si na ľudí mojej prvej farnosti v Pruskom, ale i v ďalších Skalitom, tu v Kysuckom Novom Meste, kde som bol 3,5 roka. To bolo také radostné obdobie. S ľuďmi som mal vždy dobré vzťahy. Doteraz mi z bývalých farností posielajú na Veľkú noc pohľadnice a to je povzbudivé a tiež radostné. Najnáročnejšie boli ako som už spomínal roky náboženskej neslobody. Tiež časovo
náročne bolo, keď sme vo veľkých farnostiach sami s pánom farárom učili náboženstvo. Mali sme vyše 20 hodín náboženstva týždenne. Často sme učili vo večerných hodinách, sobotami aj v deviatich dedinách, ktoré patrili k danej farnosti. Situácia sa zlepšila, keď začali učiť katechéti.
4. Čo bolo a je pre Vás najväčšou motiváciou vo Vašej duchovnej službe ľuďom?
Najväčšou motiváciou bolo pre mňa, keď som videl záujem ľudí o náboženský život. Stretávali sme sa na fare. Boli v rôznych spolkoch. Keď vidíte ich záujem to vás ženie. Vždy som chcel pre nich to najlepšie. Využil som každú chvíľu, aby som chodil na náboženstvo, po chorých... Záležalo mi, aby každý mesiac chodili na sv. spoveď. Spomínam si, že tie prvé piatky v mesiaci vo farnostiach boli skutočne živé. Deti chodievali rovno zo školy na sv. spoveď. V stredu dievčatá, vo štvrtok chlapci. V prvý piatok spoločne na sv. omšu.
5. Čo je zdrojom, prameňom, z ktorého čerpáte posilu vo svojom kňazskom živote?
Medzi prameň duchovnej sily kde čerpám posilu patrí sv. omša. Ďalej je to denne rozjímanie. To som nikdy nezanedbával. Vstanem skôr a každý deň pol hodiny ráno rozjímam. To je veľmi dôležité v kňazskom živote. To je základ. Človek naberie takej duchovnej posily. A samozrejme nesmie chýbať modlitba - sv. ruženec, súkromné modlitby, čítanie Sv. písma, náboženskej literatúry... To sú tie duchovné zdroje. Kňazstvo za tých 50 rokov bolo pre mňa všetkým. Nikdy som nemal pochybnosti. Aj keď bolo veľa roboty vždy mal človek z toho radosť. Bol som vždy šťastný , lebo som vedel čo to pre mňa znamená. Kňazský život je naozaj krásny.
Ďakujem za rozhovor a v mene našich farností i za Vašu službu v Pánovej vinici. Želám a vyprosujem veľa Božích milostí a silu Ducha Svätého v každodennej službe. Nech Vás Pán sprevádza svojou pomocou a požehnaním aj v ďalších rokoch Vášho kňazského života.
spracovala Janka Richtáriková